Západoeurópske ekonomiky vynikajú v prvej desiatke krajín, ktoré najviac zdaňujú luxusné nehnuteľnosti.

Štúdia od spoločnosť Uhy Haines Norton Uhy poznamenala: „Belgicko má najvyššiu priemernú sadzbu dane z vlastníctva nehnuteľnosti, ktorej hodnota sa nachádza na cene 1 milióna dolárov, ako je zdaňovaná 11,3 percentami. Španielsko je na druhom mieste, pričom daň z prevodu je na úrovni 8 percent.

Francúzsko a Nemecko sú na štvrtom a šiestom mieste, keďže dane z prevodu nehnuteľnosti o hodnote 1 milióna dolárov sa nachádzajú na úrovni 50 901 a 50 000 dolárov.

Pakistan (60 000 usd), India (50 262 usd), Chorvátsko (50 000 usd), Malta (50 000 usd), Austrália (48 155,50 usd – predstavuje priemer lokálnych variácií) a Uruguaj (40 000 usd – na katastrálnu hodnotu majetku, nie ich trhovú cenu) tvoria zvyšok prvej desiatky.

Firma Uhy ďalej poznamenala, že svetový priemer daňovej sadzby pri predaji nehnuteľnosti sa nachádza vo výške 3,3 percenta, pričom európsky priemer je mierne vyššie, na úrovni 3,8 percenta.

Na druhom konci stupnice s najnižšou daňou je Nový Zéland a Rusko, keďže nemajú žiadnu daň z nákupov týchto nehnuteľností. Daň z transakcií je v Spojených štátoch taktiež minimálna, keďže sa vo všetkých lokalitách pohybuje v priemere okolo 0,9 percenta.

Rumunsko (0,2 percenta), Írsko (jedno percento), Taliansko (1,7 percenta – katastrálne hodnoty) a Kanada (1,8 percenta – založené na priemere miestnych sadzieb) majú daň z prevodu nehnuteľností na úrovni menej ako dvoch percent.

Tim Livingstone, ktorý je riaditeľ spoločnosti Uhy Haines Norton poznamenal, že vlády tak môžu riskovať „využitie“ nehnuteľností, či už pri hľadaní výnosov, ako aj oceňovaniu pre bežných miestnych kupcov.

Ďalej uviedol: „Vyššia daň na nákup nehnuteľnosti totiž zvyčajne vyvíja tlak na domácich kupcov, ktorí v skutočnosti nemusia byť tak bohatými, že by v poslednom desaťročí alebo dvoch vedeli v niektorých lokalitách čeliť inflácii cien nehnuteľností.“

Livingstone taktiež povedal, že vysoké úrovne dane z nehnuteľností môžu obmedzovať mobilitu na trhu práce. „Ak podniky v inej lokalite ponúknu oveľa väčšie stimuly pre vedúcich pracovníkov, môže to mať naozaj vážny dopad na tvorbu pracovných miest a podnikateľské investície a nakoniec tak aj na širšie hospodárstvo.“

Nakoniec poznamenal: „Kvalitné nehnuteľnosti, najmä v hlavných mestách, sú obzvlášť vhodné pre bohatých investorov zo zahraničia, ale krajiny kde sú neprimerane vysoké dane, tieto trhy by sa tak mohli stať menej atraktívnymi,“ … „Hlavné mestá, ako je Paríž alebo Berlín by mohli byť nahradené mestami, ako je Auckland a Wellington.“